František bol Jozefovým vzdialeným príbuzným - možná aj to prispelo k ich rozhodnutiu. Ťažká závislosť na alkohole pomiešaná s psychickým ochorením a epilepsiou ovplyvnila celý Františkov život . Býval v starom zanedbanom dome. Bolo treba začať kontrolovať a usmerňovať hygienu, alkohol, zdravie ....jednoducho všetky dôležité oblasti života...
František sa stal u nich doma častým hosťom. Prišiel obvykle aj niekoľkokrát za deň. V kuchyni za stolom mal už svoje stále miesto. Denne mu bolo treba pripomínať, čo treba urobiť a vybaviť. Dôležité veci – ako návštevy lekára- musel s ním vybavovať Jozef.
Ťažkých chvíľ bolo veľmi veľa. Neustále ho bolo treba karhať aj vychovávať – hlavne kvôli alkoholu.
Boli ale aj veselé zážitky. Jozef s obľubou spomína na niekoľko z nich . Keď v blízkom meste otvorili prvý supermarket, Jozef mu chcel ukázať, ako sa v takom veľkom obchode nakupuje. Pretože v ten deň strážil aj malého vnuka, musel zobrať na nákup oboch. Čoskoro však pochopil , že toto rozhodnutie nebolo správne . Najskôr dával pozor na Františka – a v supermarkete sa mu stratil malý vnuk, potom, keď hľadal vnuka – sa mu zasa stratil František . Našiel ho až po dlhšej chvíli , ako s úžasom v očiach obdivoval ponuku klobások J.
Raz, keď sa František vracal po niekoľkých pivách z krčmy ( aj napriek Jozefovmu zákazu išiel na bicykli ) ho kúsok od domu zastavila policajtná hliadka. Dali mu fúkať a samozrejme že nafúkal. Vybavovanie s policajtami chvíľu trvalo a hneď potom bežal celý natešený za Jozefom. „Predstav si, zastavili ma policajti a všetko som im vedel povedať. Aj meno, aj adresu a dokonca aj kedy som sa narodil.“ Taký bol šťastný, že si vedel sám niečo vybaviť. Vôbec mu ale nenapadlo, že bude musieť zaplatiť pokutu. Keď o krátky čas prišiel výmer s pokutou, ktorá bola niekoľkonásobne vyššia ako jeho malý invalidný dôchodok, úsmev na tvári už nemal. Jozef mu musel vybaviť splátkový kalendár, aby pokutu mohol postupne zaplatiť.
Citové puto Františka ku svojím „adoptívnym rodičom“ rástlo. Raz, keď ho museli náhle hospitalizovať – sa ho lekárka v stave keď sa začal preberať z bezvedomia spýtala, či má príbuzných. Mlčky prikývol . „A koho máte – akých príbuzných ?“ Ako neskôr lekárka rozprávala – František so slzami v očiach tíško povedal – „mám môjho Joženka a Majku.“
Keď sa blížili Vianoce alebo Veľká noc - František sa už niekoľko týždňov vopred pýtal Majky: „ Kedy budeme piecť?“ . Keď Majka piekla, vydržal sedieť a pozerať na ňu aj niekoľko hodín. Možná mu to pripomínalo jeho mamu, ktorá mu zomrela, keď bol ešte malým chlapcom.
Starostlivosť o Františka trvala asi 15 rokov. Keď sa choroba vystupňovala a František zomrel, manželia sa postarali, aby aj posledné veci boli dôstojné .
Vždy keď premýšľam nad týmto príbehom – som hlboko dojatá. Aj keď by asi mnohí ľudia mávli nad ťažkým alkoholikom rukou – a povedali si –„veď si za to môže sám“ títo dvaja manželia tak neurobili. Otvorili svoje srdcia aj svoj dom pre Františka a pomohli mu dôstojne dožiť jeho život.