Starká poskladala ďalšiu kôpku prádla – keď sa manžel s čokoládou konečne objavil medzi dverami. Akýsi bol zamyslený . Posadil sa pohodlne do kresla a zapol televízor. Otvoril čokoládu a pomaličky si po kúsku ulamoval. Očividne mu chutila – pretože starkej aj zabudol ponúknuť. Potichúčku skladala prádlo a čakala. Veď jej manžel má predsa také dobré spôsoby a celý život je z neho džentlmen – určite jej ponúkne . Nie, nie , sama si nebude brať . Počká...veď predsa starký vie, že ju mala na chuti.
Na gauči pribudla ďalšia kôpka poskladaného prádla. Starkej sa začali tisnúť slzy do očí. Akosi jej nešlo do hlavy, že na ňu pozabudol a čokoládu jej neponúka. Tak spokojne mľaskal , že si ani nevšimol, ako zosmutnela. Slzičky sa začali pomaly kotúľať po vráskavej tvári.
Vtom vošla do izby dcéra. Býva neďaleko – a často pribehne pozrieť na nich. Zbadala hneď, že mama plače.
„Babi, prosím ťa, čo sa stalo? Prečo plačeš?“ spýtala sa vyľakane.
Až vtedy starký precitol. Čokoláda skoro celá zjedená – ej, ale ho to mrzelo. „Starká, prosím, nehnevaj sa na mňa, ja som na teba zabudol, ani som ťa neponúkol. Dojedz prosím aspoň tento zvyšok.“
Ale starká sa zaťala – aj ona má svoju hrdosť. Nezobrala si a hnevala sa na neho celý večer.
Dcéra krútila hlavou: „Ste ako malé deti , kvôli čokoláde sa budete hnevať.“
Ale starký vedel, že to nebolo kvôli čokoláde. Bolo to hlavne kvôli tomu, že zabudol na dobré spôsoby a na staré kolená už prestáva byť džentlmenom.