Pravdu povediac, nikdy som nerozmýšľala nad tým, kto je tam pochovaný. Keď sme tento rok chystali hroby k Dušičkám, tak som tam uvidela tetu Martu. S motykou a hrabľami, ako ich upravuje. Na chvíľu som sa pri nej zastavila.
„Koho tu máte pochovaného?“ pýtam sa jej.
A teta vysvetľuje, že v jednom z nich je pochovaný utopený muž, ktorého pred mnohými rokmi vyplavil Váh v Sihoti. Pretože nevedeli zistiť, kto to je, pochovali ho v tej obci, kde ho voda vyplavila. Obec mu vtedy urobila riadny pohreb – aby bol pochovaný so všetkou dôstojnosťou. Nuž a hrob – ten mu už roky upravuje práve ona.
Ten druhý hrob tiež ukrýva svoje tajomstvo. Je v ňom pochovaný tajomný muž – Nemec , ktorý v našej obci zostal po Druhej svetovej vojne. Muž mal vraj asi nejaké psychické problémy – veľmi málo rozprával – a žil veľmi utiahnuto – len v maštaliach, kde pomáhal opatrovať dobytok. Vraj tam aj prespával. Dobrí ľudia mu nosili ošatenie a jedlo – ale nikto vlastne nevedel, prečo zostal, ani ako sa volal. Keď v päťdesiatych rokoch zomrel, pochovali ho so všetkou dôstojnosťou a ľudia, ktorí ho poznali, sa mu o hrob starali. Keď sa aj opatrovníci tohto hrobu pominuli – teta Marta prevzala patronát aj nad týmto druhým hrobom.
Teta dorozprávala a pokračovala vo svojej práci. Keď sme odchádzali z cintorína, oba hroby už boli upravené a ozdobené chryzantémami. Aj plamienok nádeje už na nich horel.
A pri odchode mi teta ešte povedala: „Keď už chudáci museli zomrieť nepoznaní, ďaleko od svojej rodiny, nech majú aj oni hroby upravené.“
Počas Dušičkových dní sa pri týchto hroboch občas niekto zastaví. Zapáli sviečku a pomodlí sa Otčenáš.
Za dušičky dvoch neznámych mužov.