Ako sme v novembri 89 v Brne (ne)nakúpili - alebo -„Veď aspoň pozrime, čo sa tu bude diať"

Autor: Margita Vernerová | 17.11.2014 o 10:48 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  735x

Bol november 1989. November podobný, ako veľa iných – sychravý a upršaný, keď sa zima pomaly začínala plížiť do našej krajiny. Vtedy moja sestra zistila, že potrebuje nové čižmy. A vlastne, hodil by sa aj nový kabát. Pretože obchody v menších mestách boli v tých rokoch horšie zásobované, ako tie vo veľkých, sestra pripravila plán nákupu. Pôjdeme nakupovať do Brna. 

Brno je od nás vzdialené asi 120 km, autobusy vtedy premávali od nás do Brna veľmi často – tak sme nevideli žiaden problém. Problém však bol, len sme o ňom ešte nevedeli. V médiách sa totiž už zopár skromných správ o študentských nepokojoch objavilo – ale tieto správy boli natoľko stručné, že sme sa z nich takmer nič nedozvedeli.

Potešila som sa, že budeme mať výlet – a tak sme v jedno sychravé novembrové  ráno  cestovali do Brna.

Brno nás prekvapilo -  bolo totiž v ten deň nejaké iné – ako sme ho poznali.  Prvé prekvapenie na nás čakalo v podchode, ktorým sme prechádzali. Stála tam skupinka policajtov s veľkými psami.  V rukách držali samopaly a pozorovali ľudí v podchode. Priznám sa, že som sa vyľakala, keď som ich uvidela. Prvý krát v živote, kúsok odomňa policajti so zbraňami v rukách. Sestra mi opatrne pošepla : „ Asi sa tu niečo stalo – radšej sa na nich ani nepozerajme. Rýchlo, rýchlo – z podchodu von.“

O chvíľu sme na námestí stretli ďalšiu skupinu policajtov so samopalmi a so psami. Kúsok od nich bola skupina mladých študentov. Vtedy sme pochopili, že sa tu deje niečo, o čom sa v médiách  vtedy ešte veľmi málo hovorilo.  Prvé študentské pochody, nepokoje, stretnutia. Veľa študentov – a aj veľa policajtov. Boli to prvé začiatky novembrových udalostí.

Čestne priznávam, že som sa veľmi bála. Vtedy sme totiž ani netušili, ako sa polícia bude ku demonštrantom správať. Mali predsa v rukách  zbrane, mali psov. Odmietla som ísť so sestrou  ďalej po obchodoch a mysliac na môjho malinkého syna a na manžela, ktorých som nechala doma – som sa rozhodla ukončiť nákupy a okamžite sa vrátiť prvým autobusom domov.

Moja sestra bola väčší dobrodruh ako ja . „Veď sa aspoň pozrime, čo sa tu bude diať“, navrhovala opatrne. U mňa ale s návrhom nepochodlila. Hodila som spiatočku a vracala som sa naspäť na Zvonařku.

A tak si moja sestra v novembri 89 nekúpila v Brne ani čižmy ani kabát :-). Prvým autobusom sme sa vrátili domov. S obrovským strachom – čo sa bude v našej krajine v najbližších dňoch diať.  

V nasledujúcich dňoch, keď sa udalosti  začali rýchlejšie hýbať, aj média začali viac informovať. V televízií sme už videli priame prenosy z námestí z veľkých miest.

V Brne v novembri 89  som pochopila, ako veľmi mladí študenti riskovali, keď vyšli do ulíc a na námestia. Pretože počas prvých nepokojov nikto z bežných občanov nevedel odhadnúť, aký smer budú mať  tieto udalosti, či revolúcia bude zamatová a či policajti vytiahnuté zbrane naozaj nepoužijú.

S úprimným obdivom – vďaka všetkým, ktorí sa vtedy nebáli...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?