Deti ho mali veľmi radi pretože bol prítulný a hravý. Taký gaučový miláčik, s ktorým sa denne maznávali. Raz, počas nejakej chalanskej naháňačky na dvore, malý Maťko spadol – a čo čert nechcel, tak rovno na kocúra. Celého ho privalil. Maťko mal vtedy asi tridsať kilogramov, ale aj táto hmotnosť kocúra celkom slušne omráčila. Keď sa Maťko postavil, kocúr ležal na tráve ako mŕtvy. Celý natiahnutý a z úst mu tiekla krv. Maťko vyskočil, zobral nohy na plecia a vyľakane utiekol dovnútra.
Všetci sme bežali „ratovať“ kocúra. Našťastie to nebolo s ním až tak zlé. Otvoril oči, troška sa pootriasal a postavil sa na nohy. Krv, ktorá mu tiekla z úst pochádzala z rozhryznutého jazyka a ten sme mu ošetrili. Kocúr bol o chvíľu fit.
Keď sme už kocúra zachránili – išli sme hľadať malého Maťka.
S ním to ale bolo horšie ako s kocúrom. Zamkol sa do izby a nahlas plakal. Keď sme mu klopali na dvere, aby otvoril, počuli sme z izby vzlykavý hlas: „Dajte mi ten najhorší trest na svete, pretože som zabil kocúra“. Márne sme sa mu snažili vysvetliť, že kocúr žije a už aj behá po dvore – Maťko si zanovito stále húdol svoje. Nevedeli sme jeho nárek utíšiť. Až keď sme mu Rudolfa priniesli ku dverám izby a počul ho zamňaučať, potom odomkol a vyšiel.
Bolo že to radosti, že Rudolf žije. Nasledovalo nádherné vzájomné privítanie.
Ďalšie týždne boli pre Rudolfa veľmi prijemné. Dostával špeciálnu stravu, aby sa mu rozhryznutý jazýček čo najskôr zahojil. Samé dobroty a špeciality. Jazýček sa mu síce zahojil, ale zostal mu na konci rozdvojený.
Rudolf, ako domáci maznáčik prežil s nami ešte niekoľko rokov. Ale ako správny pán kocúr – po jednom období pytačiek sa už domov nevrátil. Ktovie – možná zostal u nejakej štvornohej priateľky. Ak teda uvidíte nezvyčajne pekného ryšavého kocúra s modrými očami – možná je to práve on. Poznávacím znamením je, že má na konci rozdvojený mačací jazýček :-).