Kaderníčka ho usadila do kresla a spýtala sa ocka:“ Chcete to asi len podstrihnúť, však ?“
Ockovi príliš do reči nebolo – a stroho prikázal vlásky ostrihať celkom nakrátko. Vzápätí synovi oznámil, že si odskočí do banky – takže ho tam nechá samého. Rýchlym krokom z kaderníctva odišiel. Chlapec rozpačito pozeral najskôr na odchádzajúceho ocka, potom na svoj obraz v zrkadle a na nožnice, ktoré sa nemilosrdne blížili ku jeho vlasom. Kaderníčka, vidiac jeho neistotu sa mu začala milo prihovárať :
„Máš pekné vlasy.“
„Viem – aj moja mamina to vraví.“
„A – nebude sa mamina hnevať, keď ti ich ostrihám ?“
„Bude, ona sa už kvôli tomu s tatinom dnes pohádala. Odišla preto sama na návštevu ku tete Marike a tatino ma hneď zobral sem.“
Kaderníčka zostala v pomykove. Nožnice v jej ruke nejako zneisteli. Ale rozkaz je rozkaz. Ako ocko povedal – strihala a strihala celkom nakrátko. Najskôr nožnicami, potom ešte aj mašinkou. Chlapec vystrašene pozeral na svoj obraz v zrkadle. Zazdalo sa mu, akoby sa na neho pozerala cudzia tvár. Chlapcovi sa po lícach začali kotúľať slzy. Aj kaderníčke ho prišlo ľúto. Radšej už ani nič nevravela. Po chvíli, keď už bol nový účes takmer hotový, sa otvorili dvere a vošiel jeho otec.
Už od dverí na chlapca volal : „Vynikajúce, presne takto som si to predstavoval. Bude z teba vojak . Takto má chlapec vyzerať.“ Smútok v chlapcových očiach si ani nepovšimol.
Zaplatil a spolu odišli. Na zemi zostala kôpka krásnych vláskov.
V kaderníctve zostalo ticho. Všetci sme premýšľali nad tým, či to bolo správne, čo chlapcov otec urobil. Zrazu ticho prerušila jedna zákazníčka, ktorá výstižne poznamenala :“ No, u nich bude dnes doma ešte asi veselo, keď ho mamina uvidí s novým účesom. Takto to vyzerá, keď si rodičia z chlapca urobili rukojemníka svojich názorov.“
Nikto jej neodpovedal. Ale tak nejako mlčky sme s ňou všetci súhlasili...