Priznám sa, že som s tým chvíľu bojovala. Rúško som nosila starostlivo pripravené v kabelke a čakala som, kedy dostanem odvahu a nasadím si ho. Pomohla mi relácia v televízií, kde psychiatrička vysvetľovala, že asi každý túto bariéru cíti a treba ju len prelomiť.
Mám také obyčajné plátenné rúško – s gumičkami za uši – nuž nebolo zložité pri vystupovaní z auta si ho nasadiť. Dostavil sa mi akýsi čudný pocit, možno strach pomiešaný s neistotou, zachytila som zopár začudovaných pohľadov, ale v obchode som stretla niekoľko ďalších ľudí s rúškami.
Aké boli moje prvé pocity?
Hlavne sa mi trocha horšie dýchalo, chvíľku som si musela zvykať, rosili sa mi okuliare.
Rúško si odvtedy dávam pri každej návšteve obchodu (okrem nevyhnutného nákupu sa snažíme nikde na verejnosť do uzatvorených priestorov nechodiť). Po použití ho dám do mikroténového vrecka – uzatvorím a doma hneď vyperiem a mikroténové vrecko vyhodím do vonkajšieho smetiaka.
Neviete rúško momentálne zohnať?
Dá sa pomerne ľahko ušiť doma, alebo poprosiť o ušitie krajčírku. Dôležitý je výber tkaniny, z ktorej ho budete šiť. Mala by byť bavlnená, primerane hustá. Príliš riedka tkanina neplní účel ochrany, príliš hustá zasa zhoršuje dýchanie. Návodov a strihov je na internete veľa.
Vlastné vyhotovenie plátenného rúška je momentálne asi najrýchlejšou cestou, ako ho zohnať. Plátenné rúško je viac ekologické, ako jednorazové rúško (tie by sa po každom použití mali vyhodiť).
Myslím si, že by sme momentálne bez rúška nemali na verejnosť do uzatvorených priestorov (kde je viac ľudí) chodiť.
A čo poradiť na záver?
Pred prvým použitím na verejnosti si rúško skúste aspoň na 10 minút nasadiť doma. Aby ste si zvykli, že sa v ňom trocha inak dýcha. Moja rada pre váhajúcich - prelomte bariéru v sebe a nasaďte si ho aj vy. Aj ja som s tým bojovala.